Úspechy našej spoločnosti, ktoré zhrnuli novinári a oslovené osobnosti by sa dali skoncentrovať do výroku slovenského spisovateľa:
„Faktom je, že kam sa človek na Slovensku pozrie, tam je pokrok nepopierateľný - či už fabriky, parkoviská, nákupné centrá, lyžiarske strediská, divadlá, kníhkupectvá...."
(Michal Hvorecký)
A ten „tajomný" 26. dôvod, (aj) prečo sa máme za posledné štvrťstoročie lepšie?
Nie je náhodou jedným z podstatných dôvodov „zlepšenia" aj náš rastúci dlh?
Ešte v roku 1996 mal náš štát verejný dlh cca 3,3 miliardy. Dnes, v roku 2014, už evidujeme naše zadĺženie vo výške nad 40 miliárd eur. Je to, mimochodom, viac ako 1 bilión starých slovenských korún. Vyvstáva preto nie nepodstatná otázka, či mnohé z toho, z čoho sa tešíme dnes, sme nezískali aj vďaka zadĺženiu a súčasne na účet našej budúcnosti. Či ten dlh budeme vedieť splatiť a či to nebude povedzme aj na úkor toho nášho súčasného „máme sa lepšie".
Už dvakrát v dejinách 20. storočia bolo u nás „lepšie" preto, lebo „sa" žilo na nieči úkor. Najprv „bolo lepšie", keď sa siahlo na majetok istej časti spoluobčanov (majetok sa arizoval, konfiškoval, skrátka sa ukradol). Neskôr „sa" opäť siahlo na majetok časti spoluobčanov (majetok sa znárodňoval, zoštátňoval, opäť konfiškoval, znovu sa skrátka ukradol). Dialo sa tak proti vôli menšej časti spoločnosti (tých, ktorých majetky sa arizovali či znárodňovali). Väčšine spoločnosti bolo pritom lepšie - stavali sa (aj) cesty, diaľnice, divadlá, škôlky, obchody, znižovala sa kriminalita, zlepšovalo zdravotníctvo...
Dnes už nie je také jednoduché zopakovať dva vyššie opísané spôsoby aby sme sa mali lepšie. Na druhej strane je naša spoločnosť „sofistikovanejšia" a vie všeličo vymyslieť aby sme sa mali dobre. Zostáva nezodpovedanou otázkou, či sme si (možno náhodou, možno nechtiac...) nenašli budúcu obeť svojho „mať sa lepšie" alebo skôr „mať sa lepšie VIAC" v budúcej generácii. Či náhodou dlhová záťaž, ktorú po sebe zanecháme nebude tou druhou stranou mince nášho celospoločenského pokroku.
„Preto nikdy nezaškodí pripomínať si, ako dobre sa vlastne máme"
(Michal Hvorecký, spisovateľ).
Neviem sa zbaviť nepríjemného pocitu, že vo viacerých z 25 oblastí (ktoré vymenoval denník Sme) sa máme lepšie (aj) zásluhou rastúceho dlhu, ktorý bude nutné zaplatiť a možno aj dosť bolestivo. Preto by som rád doplnil spisovateľove slová tým, že rovnako, ako pripomínať si ako dobre sa máme, si nezaškodí pripomínať si, čo nás to dnešné „ako dobre" alebo „máme sa lepšie" bude stáť, či sa nemáme dobre aj trochu nezaslúžene a na úkor niekoho iného (a možno nám veľmi blízkeho).
Ktovie, možnože naozaj vymyslíme spôsob akým sa nám podarí dostať obed zadarmo alebo zmazať dlh (alebo jeho časť) bez zaplatenia, a všetko tak bude v najlepšom poriadku. Ale do doby, kým nebudeme vedieť ako to spravíme a či (náhodou) pri tom nepríde opäť nejaká časť spoločnosti k vážnejšej ujme, bol by som radšej, aby sme sa na naše „máme sa lepšie" pozerali triezvo a s dostatočným zamyslením nad súvislosťami.
Súvisiace články:
Milé deti, milí vnuci, milé pravnučky
Nebojme sa dlhov