Éra krachujúceho kapitalizmu, všetci drú, no málokto zbohatne

Autor: Roman Brandšteter | 16.4.2014 o 12:07 | (upravené 16.4.2014 o 12:19) Karma článku: 9,08 | Prečítané:  1146x

Týmito slovami opísal súčasnosť režisér dokumentárneho filmu v rozhovore, ktorý poskytol prílohe Sme Víkend, ale viac ako konkrétna osoba sú podstatné použité slová. S vetou z nadpisu (a im podobnými) sa totiž relatívne často stretávam a preto nezaškodí trocha zamyslenia, kedže jednotlivé časti vety (ako aj veta samotná) obsahujú v sebe viacero zaujímavých tém.

Skúsme najprv rozdeliť vetu na 3 časti: 1. krachujúci kapitalizmus 2. všetci v ňom drú 3. málokto zbohatne

Krachujúci kapitalizmus
Z tohto slovného spojenia sa stalo postupom času riadne klišé. Je až na počudovanie, kto všetko už posielal kapitalizmus do minulosti, alebo priamo do krachu a koľkokrát sa už-už tancovalo na jeho hrobe. Ale ani tým najtvrdším borcom sa kapitalizmus zlikvidovať nepodarilo a pritom trebárs komunisti nasadili do „boja" aj tie najtvrdšie zbrane. Dnes sa používajú síce mäkšie, avšak sofistikovanejšie. Ohlasovať krach kapitalizmu je však stále predčasné.

Niežeby kapitalizmu bolo fajn, to sa povedať nedá. Ak by sa to dalo opísať metaforicky, tak kapitalizmus už má amputovanú nohu, vyoperovanú tretinu pľúc a jednu obličku, vykĺbené rameno a trpí viacerými ďalšími zraneniami. A okolo neho stoja tí, čo amputovali, kĺbili, vyoperovávali a spôsobovali zranenia a sami nemôžu uveriť ako je možné, že stále prežíva a dokonca aj produkuje to, z čoho aj oni sami žijú.

Aj bez metafor však možno povedať, že je veľká pravdepodobnosť, že kapitalizmus prežije väčsinu tých, ktorí už vidia jeho krach. Otázku, či to bude našťastie alebo bohužiaľ, si pritom môže každý odôvodniť sám.

Všetci (v ňom) drú
Nie je ani potrebný väčší odstup aby sa nad takým tvrdením nedalo pousmiať. Naozaj všetci drú? Nie je to náhodou tak, že drie výraznejšia menšina? Neviem ako je to v iných štátoch, ale Slovensko má 5.41 milióna občanov. Štatistický úrad pred časom informoval, že počet pracujúcich Slovákov v poslednom štvrťroku 2013 bol zhruba 2.33 milióna, pričom za pracujúceho sa považujú všetky osoby vo veku od 15 rokov, ktoré vykonávajú aspoň 1 hodinu práce za mzdu, plat alebo iný druh odmeny... To po prvé.

Po druhé, vo verejnom sektore pracuje zhruba 633 tisíc zamestnancov, z toho 338 tisíc sú zamestnanci verejnej správy. Ťažko sa dá uveriť tomu, že náš štát by bol tým, ktorý núti svojich občanov a súčasne zamestnancov drieť... Ten štát, ktorý má vo svojej ústave uvedené, že „Hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky".
Mimochodom, denník Sme pred časom v projekte Otestovali sme úrad zistil 25-40% zbytočnú zamestnanosť na vybranom úrade.

Nech sa na tvrdenie, že „všetci drú" pozeráme z akejkoľvej strany, vychádza z toho viac nechceného vtipu ako reality a to pri všetkej úcte k tým, ktorí naozaj drú, pretože aj takí nepochybne existujú (bez ohľadu či sú zamestnanci, podnikatelia, umelci alebo nebodaj poslanci Slovenského parlamentu...).

Málokto zbohatne
S tým sa dá súhlasiť. Tak to však bude aj vo väčšine iných systémov, samozrejme s výnimkou stavu, keď nezbohatne vôbec nikto... Asi môžeme rovno vylúčiť možnosť, že zbohatnúť by mali všetci, vrátane tých, ktorí vlastnou vinou nič nevedia a/alebo nechcú vedieť. Nehovoriac o tom, že ak by zbohatli naozaj všetci, tak „zbohatnutie" by stratilo svoj význam.

Inou možnosťou je, že by mali zbohatnúť všetci (alebo takmer všetci), ktorí drú.
To má tiež svoje úskalia, pretože skutočnosť, že niekto drie, ťažko môže byť sama o sebe zárukou konečného úspechu alebo vytvorenej hodnoty (a to bez ohľadu na kapitalizmus alebo iný systém). Môžete drieť koľko chcete, ale bez talentu a schopností sa operným spevákom alebo nositeľom Nobelovej ceny nestanete. Aj istá miera používania rozumu často ovplyvňuje celkový výsledok. Môžete nosiť „dobludu" tehly z jedného konca skladu na druhý a späť. Môžete takto celé desaťročia poctivo drieť ako kôň a výsledkom budú stále len tehly na jednom konci skladu a žiadne zbohatnutie (hoci HDP by sa podobnou činnosťou zvýšiť dalo...).

A je tu aj ďalšia možnosť, že nezbohatne nikto.
Na ozajstnú realizáciu je to paradoxne ťažká vec. Takmer vždy sa totiž nájdu viacerí organizátori systému „nezbohatne nikto" (inak, často veľmi podobného so systémom „zbohatnú všetci"), ktorí neodolajú pokušeniu a zariadia svoje vlastné (neoficiálne) zbohatnutie.

Nikto nedrie, no takmer všetci (alebo úplne všetci) zbohatnú
Aj takto by mohol vyzerať požadovaný „ideálny" stav. Nakoniec prečo nie, podobné plány ako nájsť obdobu krajiny Haligandy, kde lietajú pečené holuby do hu... úst, tu už boli. Ale vysnenú Haligandu je sakramentsky ťažké nájsť (podobne ako Tramtária, nebola do dnešného dňa objavená na žiadnom glóbuse, dokonca ani v ňom samotnom).
A ak by sa aj nedajbože nejaká „reálnejšia" verzia Haligandy našla, tak namiesto zbohatnutia pre (takmer) všetkých, by veľmi pravdepodobne prišlo schudobnenie pre (takmer) všetkých a boli by sme o odstavec vyššie. Nájsť hranicu medzi tým, aby sa nedrelo, ale ešte stále naozaj pracovalo a súčasne nájsť dosť zdrojov na bohatnutie pre všetkých (alebo takmer všetkých), tiež nie je práve jednoduché. Nehovoriac o strážení tých, ktorí (z nejakého čudesného dôvodu) drieť dobrovoľne chcú (aby nedajbože nezbohatli viac ako tí ostatní).

Problém s kritikou kapitalizmu
Kritika kapitalizmu v sebe skrýva záludnosť. Na koho (alebo na čo) konkrétne vlastne kritiku nasmerovať? Kritika, ako je známe, je najúčinnejšia keď je konkrétna. A v prípade kapitalizmu je to „zapeklité". Ak chceme kritizovať komunizmus, socializmus, tretiu cestu..., tak to nie je žiadny problém. Budeme kritizovať konkrétne strany (komunistické, socialistické atď.), alebo ich programy (alebo Komunistickú či Socialistickú internacionálu), alebo ich predstaviteľov, ideológov, ich tézy...

Akurát ten kapitalizmus ostáva akýsi neuchopiteľný. Nemá žiadnu Slovenskú alebo Európsku Kapitalistickú Stranu, ani Kapitalistickú internacionálu. Nájsť konkrétnych predstaviteľov kapitalizmu, tiež nie je jednoduché. Mali by to byť šéfovia najväčších korporácií (Gates, Zuckerberg, chlapci z Googlu...) alebo nebodaj šéfovia organizácií typu MMF, OSN, ECB, FEDu...? Asi ťažko. Alebo brať ako predstaviteľa kapitalizmu každého (alebo ľubovoľného?) podnikateľa či živnostníka? Je to skrátka frustrujúce, keď neviete kam a proti komu presne zamieriť.

A tak musia zatiaľ postačovať aj za „zbrane" typu:
„éra krachujúceho kapitalizmu, v ktorom všetci drú, no málokto zbohatne" 
alebo: „Krach kapitalizmu sa približuje" (popredseda Komunistickej strany Slovenska)
alebo: „Gangsterský kapitalizmus. Surový, nechutný, brutálny, hrozný a pre ľudí absolútne nevýhodný." (poslanec NR SR za Smer, predseda Výboru pre európske záležitosti)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?