Základ ľavicovej volebnej matematiky

Autor: Roman Brandšteter | 8.6.2015 o 23:35 | Karma článku: 12,68 | Prečítané:  11876x

Smutnokyslé pohľady na novšie preferencie slovenských politických strán - čiže už po megakauze Váhostav alebo po pointe v kauze NKÚ - sú neprehliadnuteľné.

Ako je možné, že tak brutálne čitateľný príbeh oligarchu z Váhostavu prepletený so smeráckym divadlom pri parlamentnom pseudo-odvolávaní Figeľa („réžia: Fico, klapka: Martvoň, komparz: 83 kolesíkov“) sa len tak málo prejavil na novších preferenciách vládnucej štátostrany.

To predsa nemôže byť pravda, krúti hlavou nejeden pozorovateľ. Veď po takých očividných prešľapoch a evidentných prepojeniach už predsa „musí“ nasledovať trest v pododobe výrazného poklesu politických preferencií.

Nuž, nemusí.

O základoch ľavicovej volebnej matematiky sa už písalo tu, ale okrem toho existuje ešte niečo oveľa dôležitejšie. Ľavicový volič sám.

Jeho loajalita je neporovnateľne väčšia v porovnaní s loajalitou neľavicových voličov, nehovoriac o tých pravicových (tých  je však tak málo, že sa s nimi nie je potrebné výraznejšie zaoberať).

Pre ľavicového voliča je najdôležitejšia idea, s ktorou  kráča „jeho“ politicka strana do volebného súboja. Samotné kroky, ktoré vedú k napĺňaniu  ľavicových ideí, sú už výrazne menej dôležité a ľavicový volič tak dokáže byť oveľa tolerantnejší k prešľapom vyskytujúcim sa na ceste napĺňaniu týchto cieľov, ako volič neľavicový.

Ak je jednou z najdôležitejších ľavicových ideí väčšia príjmová a majetková rovnosť, tak voči krokom, ktoré vedú k jej naplneniu - stačí aj verbálnemu - platí veľká miera tolerancie, vrátane tých krokov, ktoré sú nemorálne, nečestné (a do istej miery trebárs aj nezákonné) alebo také, ktoré môžu napr. negatívne ovplyvniť budúcu generáciu.

Ľavicovému voličovi príliš nevadí pofidérne nadobudnutý majetok niekoľkých oligarchov, pokiaľ je súčasne spokojný s postupným zhoršovaním podnikateľského prostredia pre desaťtisíce radových podnikateľov-kapitalistov alebo živnostníkov-buržujov. A kedže živnostníci a podnikatelia sa na zhoršovanie podnikateľského prostredia pravidelne a nahlas sťažujú, značí to, že veci sú na správnom mieste. 

Ľavicovému voličovi príliš neprekáža, že mnohí z „jeho“ politických predstaviteľov ani neskrývajú mnohomiliónové majetky (nehovoriac o miliardových majetkoch ich sponzorov), pokiaľ podhodia dostatočne zaujímavé sústo aj jemu samotnému – školstvo, zdravotníctvo a iné „zadarmo“, garantovaná a pravidelne rastúca minimálna mzda, dotované ceny plynu...).

Ľavicovým voličom príliš neprekáža neudržateľnosť dôchodkového systému v budúcnosti, pokiaľ oni sami majú profit v súčasnosti (vianočný dôchodok, vlaky zadarmo).

Avšak neľavicovému voličovi, v porovnaní s tým ľavicovým, výrazne viac prekáža, ak sa používajú evidentne nečestné či nemorálne spôsoby na dosiahnutie trebárs aj ušľachtilých cieľov či ideí.

Aj preto bola niekdajšia Dzurindova snaha prebiť Mečiarove lži inou lžou (sľub dvojnásobných platov) terčom dlhoročnej kritiky od jeho vlastných voličov.

Aj preto bola kauzy „skupinka“, nevysvetliteľné „financovanie“ SDKU, či neskôr kauza Gorila takou ťažkou ranou aj pre SDKU aj pre vládne strany okolo, že sa z toho dosiaľ preferenčne nespamätali. A to napriek tomu, že na strane dovtedajších úspechov boli tak významné plusy ako napr. definitívne začlenenie do NATO a EU, daňová reforma a bezprecedentné prilákanie zahraničných investorov (z ktorého čerpáme dodnes), či aspoň pokus o reformu zdravotníctva.

Neľavicový volič kriticky spočíta „svojej“ strane aj „svojmu“ politikovi takmer každý prešľap, ktorého sa dopustí (viď priam hmatateľnú odozvu Procházkovej nahrávky na preferenciách Siete). Samotná idea (nech je akokoľvek správna) neľavicovému voličovi sama osebe nestačí, pokiaľ sa použijú nemorálne a nečestné prostriedky na jej dosiahnutie.  Už len ich samotný náznak môže vyvolať voličovu viditeľnú protireakciu. Aj preto je niekdajšia SDKU tam kde je (v úplnom politickom kýbli) a aj preto sú všetky tie Novy, SaSy, Skoky (ale aj Sieť) tam kde sú.

Ľavicový volič je však úplne iná kvalita.
Je ochotný tolerovať aj tisíc káuz  typu predražené CT, NKÚ, Bratislavký hrad, Pavlis, IT tunely atď. a úspešne zvládne aj niekoľko tých naozaj „brutálnych“ megakáuz (Váhostav, Čénteš, 60 miliónov zarobených vlastnou hlavou, vyše 8-ročná (!) kauza Hedviga...). 

Môže sa špekulovať nad tým, prečo je tomu tak (alebo dokedy to vydrží), ale to je asi tak všetko, čo sa s tým dá robiť. Ľavicový volič je tým najzákladnejším kameňom  ľavicovej volebnej matematiky.

Ak k tomu pridáme ďalšie základy volebnej matematiky, tak už môžeme vidieť jasné náznaky toho, ako asi dopadnú voľby v roku 2016. Očakávať náhly pokles volebných preferencií Smeru-SD popri prichádzajúcemu predvolebnému „sociálnemu“  balíčku č. 2 sa zdá byť detinsky naivné. 

redakcia Rukoväte modernej ľavice

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?