a tento návrh by nepochybne podporilo aj viacero neľavičiarov.
Progresívne zdanenie príjmov občanov (fyzických osôb) je štandardom vo väčšine európskych aj mimoeurópskych krajín. Na Slovensku bola tzv. rovná daň zrušená v roku 2012 a zaviedla sa „milionárska daň“, keď príjem nad cca 33.000 eur ročne je zdaňovaný vyššou sadzbou dane (25% namiesto 19%).
Argumentov v prospech progresívneho zdaňovania občanov je množstvo. Jednou z teórií, ktorá vysvetľuje správnosť a spravodlivosť progresívnej dane je teória tzv. marginálneho úžitku (hraničnej užitočnosti).
Ekonóm Tomáš Sedláček hovorí, že „v ekonomickej teórii existuje princíp klesajúceho marginálneho úžitku z bohatstva. To znamená, že čím je človek bohatší, tým má z každého eura navyše menší úžitok. To je podobné ako ten príklad s topánkami - polovica zo sto boháčovi veľmi nebude chýbať, ale polovica z dvoch pripraví chudáka o akúkoľvek obuv. To isté platí aj pri daniach. Ak vezmete desať percent bohatému a desať percent chudobnému, boháča to bude bolieť menej. Z tohto hľadiska je spravodlivejšia progresívna daň.“
Ak však tento princíp platí na občanov, prečo by nemohol rovnako platiť aj pre podnikateľov? Veď za každou firmou (akciovou spoločnosťou, eseróčkou atď.) stoja opäť iba občania (akcionári, majitelia, spoločníci...). Analógia pre firmy teda hovorí, že bohatej firme nebude veľmi chýbať polovica zo sto počítačov (kamiónov, traktorov...) na rozdiel od malej firmičky, ktorej by chýbajúca polovica z jedného počítača (kamióna, traktora...) znemožnila podnikanie.
Ak teda vezmeme 22%-nou daňou zo zisku malej a chudobnej firme a rovnakých 22% vezmeme miliardovej korporácií, tak tú korporáciu to bude bolieť oveľa menej. Progresívne zdanenie firiem by bolo spravodlivejšie.
Je však veľkým prekvapením, že na firmy sa progresívne zdanenie zisku nevzťahuje. Toto prekvapujúce zistenie nemá prakticky žiadne rozumné politické zdôvodnenie (neoliberálne štúdie alebo štúdie platené nadnárodnými koncernami v prospech rovnej korporátnej dane nie je možné brať do úvahy).
Situácia v oblasti dane zo zisku firiem je však z ľavicového pohľadu ešte oveľa čudnejšia a zamotanejšia. Nielenže neplatí progresívne zdanenie (aby veľké firmy a koncerny platili vyššiu sadzbu dane), ale dokonca neplatí ani len rovná sadzba firemnej dane! V realite totiž platí regresívne (!) zdanenie firemných ziskov.
Je to dané najmä tým, že veľké a nadnárodné korporácie sú obvykle príjemcom mnohomiliónových dotácií (investičných stimulov, daňových prázdnin...), ktoré v konečnom dôsledku znamenajú, že výsledná sadzba dane zo zisku je pre ne dokonca nižšia (!) ako u „obyčajných“ radových firiem (a to ani nehovoriac o problematike daňových únikoch, kde nadnárodné korporácie ľahšie prelejú miliónové zisky do výhodnejších daňových „priestorov“, zatiaľčo čo malé firmy túto možnosť, a ani výšku ziskov, nemajú).
Avšak, aj keby investičných stimulov (dotácií, daňových úľav či prázdnin) nebolo, tak ani rovná sadzba dane zo zisku nemôže byť pre moderný ľavicový pohľad na svet prijateľná. Je spravodlivé, aby nadnárodná multimiliardová korporácia platila rovnakú daň ako malá firmička s jedným-dvoma zamestnancami? Ak by sme aj zmiernili propagandu obsiahnutú v tomto tvrdení (ktorá však pri diskusii o zdanení príjmov fyzických osôb výborne funguje) tak by otázka znela: Prečo by mala malá firmička platiť rovnakú sadzbu dane ako nadnárodný koncern?
Je spravodlivé aby malá pekáreň na Spiši platila rovnakú sadzbu dane ako koncern Volkswagen? Je spravodlivé aby stolárska firmička kdesi na Gemeri platila rovnakú sadzbu dane ako IBM?
Iste, nejakí pomätení pravičiari by drmolili čosi o voľnom trhu, rovnakých pravidlách pre jednotlivých účastníkov podnikania a podobné bla-bla. To však nemôžu byť „argumenty“, ktoré by sme mali prijať za svoje. Akýže voľný trh? Ústava Slovenskej republiky predsa o žiadnom voľnom trhu nehovorí. Ústava hovorí o „princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky“. Takže žiadny voľný trh, ale sociálne orientovaný trh.
Progresívne zdanenie veľkých a/alebo najziskovejších firiem by mohlo byť vítaným zdrojom príjmov štátneho rozpočtu. Na Slovensku boli v roku 2013 celkové výnosy z dane právnických osôb cca 1.9 miliárd eur. Ak však zhruba spočítame zaplatenú daň zo zisku 170 firiem, ktoré zaplatili najvyššiu daň (podľa Ministerstva financií pre rok 2013) vyjde výsledná suma cca 1 miliarda eur. Veľká daň znamená veľký zisk, takže určite je z čoho brať. Ak by sme týmto 170 firmám „sprogresívnili“ zdanenie čo len o niekoľko percentuálnych bodov (čiže tak, aby si povedzme VW nezmyslel sťahovať fabriku niekam preč, alebo IBM svoje kancelárie), získali by sme daňový „vývar“ v ráde stoviek miliónoch eur.
A hneď by bolo dosť peňazí na nové sociálne balíky.
Zdá sa preto až nepochopiteľné, že ľavicové strany o reálnom zavedení progresívneho zdanenia veľkých firiem a koncernov vôbec nehovoria.
Je to naozaj veľmi čudné, pretože nájsť názor, ktorý by modernej ľavicovej strane zabraňoval zaviesť progresívne zdanenie firiem (trebárs aj celoeurópske) a nepoužiť pritom pravicové argumenty je priam nemožné. Nehovoriac o tom, že progresívne zdanenie by bolo oveľa spravodlivejšie ako súčasná tzv. daň zo straty (pre koho bude daň zo straty bolestivejšia – pre US Steel alebo pre malú firmu z Kysúc?).
Ak nechce byť moderná ľavica neustále obviňovaná, že paktuje s nadnárodnými korporáciami a veľkopodnikateľmi (hoci slovne s nimi „akože bojuje“) a to na úkor stredných a malých podnikateľov a firiem, mala by urýchlene nájsť argumentačný aparát, ktorý by aspoň niekoľko ďalších rokov pomohol „vysvetľovať“, prečo nemôže byť progresívne zdanenie firiem zavedené.
A to aj z toho dôvodu, že progresívne zdanenie právnických osôb môže navrhnúť nejaký neľavicový politický subjekt a ľavica by vyzerala veľmi komicky, keby práve ona odmietala progresívne zdanenie firemných ziskov a zarputilo bránila „rovnú“ daň.
Je pritom takmer isté, že veľké nadnárodné korporácie by s miernym progresívnym zdanením súhlasili, kedže by si ho hravo vykompenzovali už spomínanými investičnými stimulmi a dotáciami, ktoré sa budú v mene väčšieho hospodárskeho rastu postupom času aj tak neustále zvyšovať.
redakcia Rukoväte modernej ľavice
P.S. Argumentačne sa pritom máme od čoho odraziť:
Rovná daň je nespravodlivá, evidentne výhodná len pre ľudí bohatých a pre firmy a z toho dôvodu je pre stranu SMER - sociálna demokracia (SD) neprijateľná. Uviedol to v dnešnej diskusnej relácii STV O 5 minút 12 predseda SMER-u Robert Fico. (TASR, 2006)
Daňová solidarita silnejších so slabšími je v konečnom dôsledku výhodná aj pre podnikateľské prostredie. (...) Prenesené do praktickej roviny daňových pásiem a sadzieb pre sociálnu demokraciu základná otázka daňovej spravodlivosti neznie: „Kto koľko platí?“, ale: „Kto z čoho platí?“ (Robert Fico, Smer-SD, 2012)
Rovná daň je absurdne neférová a stojí v priamom protiklade k európskemu sociálnemu modelu. Chápe to každý okrem fanatických libertariánov. (...) Progresívne dane neubližujú ekonomike. Potvrdzujú to všetci uznávaní ekonómovia.“ (Ľ. Blaha, poslanec a kilozof)
