„Naše země nevzkvétá“ povedal bez príkras do očí miliónom občanov vtedajšieho Československa. Súčasná Európska únia by akútne potrebovala niečo podobné. Aby sa konečne dočkala osobnosti, ktorá by, na rozdiel od pandrlákov typu Barroso, Rompuy, Schulz, Šefčovič, Redingová, Ashtonová atď, povedala podobné slová ako svojho času Havel. S menšími obmenami by to znelo asi takto:
Milí evropané,
mnoho let jste slyšeli z úst mých předchůdců v různých obměnách totéž: jak naše Evropská unie vzkvétá, jak jsme všichni šťastni, jak věříme představitelům EU a jaké krásné perspektivy se před námi otevírají.
Předpokládám, že jste mne nenavrhli do tohoto úřadu proto, abych vám i já lhal.
Naše Evropská unie nevzkvétá. Velký tvůrčí a duchovní potenciál našich národů není smysluplně využit. Z nadaných a svéprávných lidí, hospodařících v našich zemích jsme udělali šroubky jakéhosi velkého stroje, který postupně opotřebovává sám sebe a všechny své šroubky.
Ale to všechno není stále ještě to hlavní. Morálně jsme onemocněli, protože jsme si zvykli něco jiného říkat a něco jiného si myslet.
Jen málokteří z nás dokázali nahlas zvolat, že mocní by neměli být všemocnými.
Zdá sa, že čakanie na osobnosť formátu V. Havla je márne. Európska únia totiž už dlhoročne očakáva úplne iného pána, a tým je práve Godot.
To by však nemalo odradiť nás, ktorí Európsku úniu nezavrhujeme, ale sme veľmi znepokojení so smerom, akým sa uberá. Hrozivé údaje o nových rekordoch európskej nezamestnanosti, rekordnom raste európskeho dlhu alebo volanie po ďalšom „prorastovom“ zadlžovaní nie sú jediným dôsledkom chybného a nebezpečného smeru, ktorým kráča Európska únia.
Nemali by sme mlčať, ani zabúdať na to, že sme za náš budúci osud (a osud našich detí a ich detí) spoluzodpovední bez ohľadu na to, že proti mašinérii súčasných europapalášov a ich úradníckych armád máme veľmi nízke vyhliadky na úspech. Vzdávať by sme sa však nemali, ako konečne pripomenul aj Václav Havel v spomínanom novoročnom prejave a parafrázujúc jeho slová na dnešnú situáciu, zneli by asi takto:
Bylo by velmi nerozumné chápat smutné dědictví posledních let jako cosi cizího, co nám odkázal vzdálený příbuzný. Musíme toto dědictví naopak přijmout jako něco, čeho jsme se my sami na sobě dopustili. Přijmeme-li to tak, pochopíme, že jen na nás všech je, abychom s tím něco udělali.
Svádět všechno na předchozí vládce nemůžeme nejen proto, že by to neodpovídalo pravdě, ale i proto, že by to mohlo oslabit povinnost, která dnes stojí před každým z nás, totiž povinnost samostatně, svobodně, rozumně a rychle jednat.
Svoboda a demokracie znamená přece spoluúčast a tudíž spoluodpovědnost všech.
A teraz o niečom úplne inom: